Prečo vydláždená cesta nevychováva lídrov

Žijeme v dobe, ktorá nám sľubuje pohodlie, rýchlosť a čo najmenej námahy. Lenže práve tým možno prichádzame o niečo podstatné – o schopnosť zvládať prekážky a nepohodlie.

Profesijné zameranie Business Leadership je v tomto kontexte metaforou schopnosti obstáť vo chvíli, keď cesta prestane byť rovná.

Zaujímavé zrkadlo tejto téme nastavujú myšlienky Mnislav Zelený-Atapana, ktorý sa dlhodobo venuje životu indiánskych kmeňov Amazónie a desiatky rokov za nimi cestuje do Južnej Ameriky. Jeho skúsenosť nie je turistická ani romantická. Je to skúsenosť človeka, ktorý sa opakovane stretával s iným spôsobom života, iným chápaním slobody, staroby, rituálov, bolesti aj zodpovednosti. A práve jeho myšlienky nútia zamyslieť sa.

Nie preto, že by sme mali začať napodobňovať život indiánskych kmeňov. To by bolo naivné a v podstate aj neúctivé. Ale preto, že nám ukazujú, ako veľmi sme si zvykli na svet, v ktorom sa prekážky odstraňujú skôr, než sa s nimi človek vôbec stretne. Ako často zametáme cestu deťom, študentom a mladým ľuďom – a potom sa čudujeme, že prvý väčší kameň na ceste pôsobí ako katastrofa.

Pohodlie nie je problém. Problém nastáva, keď sa stane cieľom

Moderná spoločnosť dokáže mnoho vecí zjednodušiť. A vďaka tomu žijeme dlhšie, bezpečnejšie a pohodlnejšie. To nie je málo. Lenže pohodlie má jednu nenápadnú pascu: keď sa z neho stane hlavná hodnota, začneme každé nepohodlie vnímať ako chybu systému.

Čakanie je problém. Námaha je problém. Neistota je problém. Neúspech je problém. Kritika je problém. Ticho je problém. Všetko je problém.

Výchova a vzdelávanie sa potom často menia na dobre mienenú ochrannú bublinu. Študenta chceme motivovať, podporovať a povzbudzovať. To je správne. Ale ak mu zároveň nedáme možnosť zažiť náročnosť, zodpovednosť a dôsledky vlastných rozhodnutí, pripravujeme ho skôr na komfortné prezentácie než na skutočný život.

Keď prekážka nie je chyba systému

Jedna z myšlienok Mnislav Zelený-Atapana hovorí, že dieťa by nemalo byť vychovávané tak, aby nikdy nezakoplo. Malo by byť pripravované na život taký, aký naozaj je – niekedy láskavý, niekedy nečakaný, niekedy tvrdší a komplikovanejší.

Nejde o obhajobu tvrdosti, necitlivosti alebo zbytočnej bolesti. Ide skôr o pripomenutie, že niektoré schopnosti sa jednoducho nerozvíjajú v dokonale chránenom prostredí. Potrebujú skúsenosť, primeranú záťaž a možnosť stretnúť sa s realitou takou, aká v danom momente je.

Odolnosť sa nedá úplne pochopiť z prednášok a prezentácií. Zodpovednosť sa nedá natrénovať len v bezpečnej diskusii. Sebadôvera nevzniká z pochvaly, ale zo skúsenosti.

Niečo bolo ťažké. Nevedel som si rady. Urobil som chybu. Ale zostal som stáť a išiel ďalej.

To je pri príprave mladých ľudí a budúcich lídrov zásadné. Ak má študent raz viesť ľudí, projekty alebo vlastné podnikanie, potrebuje sa učiť nielen analytické nástroje, stratégiu a komunikáciu. Potrebuje rozvíjať aj vnútornú stabilitu. Schopnosť uniesť frustráciu. Pracovať s neistotou. Vydržať moment, keď sa veci nevyvíjajú podľa plánu.

A práve tu sa otvára ďalšia téma dnešnej doby: prostredie, v ktorom je mnoho podnetov okamžitých, rýchlych a ľahko dostupných. Sociálne siete nám ponúkajú rýchlu odmenu, krátke dopamínové záblesky pozornosti, uznania alebo rozptýlenia. Lenže čím viac si zvykáme na okamžité uspokojenie, tým horšie niekedy znášame pomalosť, ticho, čakanie, frustráciu alebo obyčajnú námahu.

K tomu sa pridáva paradox digitálnej prepojenosti: sme neustále online, ale často menej skutočne spolu. Ubúda fyzických stretnutí, spoločného prežívania, prirodzeného trenia aj obyčajnej skúsenosti byť s druhými tvárou v tvár. A práve v týchto situáciách vzniká sociálna odolnosť, empatia, schopnosť dohodnúť sa, ustáť konflikt a niesť zodpovednosť nielen za seba, ale aj za vzťahy a tím.

Rituály nie sú prežitok. Sú kotvou

Ďalšia myšlienka Mnislav Zelený-Atapana sa týka rituálov. V západnej spoločnosti ich často vnímame ako niečo archaické, exotické alebo zbytočné. Lenže rituál nemusí znamenať zložitý obrad.

Rituál je opakovanie, ktorému dáme význam. Niečo, čo nás drží v rytme a pripomína nám, kým sme a kam patríme.

V živote mladého človeka má rituál obrovskú hodnotu. Pomáha označiť prechod. Už nie som len pasívny účastník. Už nie som len ten, kto čaká na zadanie. Prijímam rolu. Prijímam zodpovednosť. Vstupujem do priestoru, kde sa odo mňa niečo očakáva.

Práve preto majú vo vzdelávaní význam momenty, ktoré možno vnímať ako iniciačné, prechodové alebo uzatváracie. Študent potrebuje cítiť a prežiť: tu sa niečo uzatvára, tu sa niečo potvrdzuje, tu už nejde len o splnenie úlohy, ale o môj vlastný posun.

Napríklad Business Leadership Fórum, slávnostné ukončenie každého ročníka profesijného programu Business Leadership, v tomto zmysle nie je len ďalšou položkou v harmonograme. Je rituálom uznania práce, odvahy a vývoja. Miestom, kde študent pomenuje, čo sa naučil, čo s ním skúsenosť urobila a aký ďalší krok si z nej berie do života. V pravom zmysle slova ide o moderný prechodový rituál.

Úcta k starším ako úcta ku skúsenosti

Mnislav Zelený-Atapana pripomína aj tému staroby. V našej kultúre často obdivujeme mladosť, výkon, rýchlosť a schopnosť byť neustále „aktuálny“. Starší ľudia bývajú niekedy vnímaní ako tí, ktorí už nie sú dosť flexibilní, výkonní alebo digitálni.

Lenže v tradičných kultúrach môže staroba znamenať niečo úplne iné: dôkaz, že človek prešiel životom, prežil jeho nástrahy a nesie skúsenosť, ktorú si nemožno stiahnuť ako aplikáciu.

Toto je dôležitá myšlienka aj pre leadership. Mladý človek potrebuje odvahu, energiu a chuť meniť svet. Ale ak nemá kontakt so skúsenosťou tých, ktorí už niečo prežili, ľahko si pomýli rýchlosť a sebavedomie s múdrosťou a kompetenciou.

Úcta k starším neznamená nekriticky preberať ich názory ani zahodiť ich skúsenosť len preto, že nepôsobí moderne. Znamená učiť sa z príbehov, chýb, rozhodnutí a životných ciest ľudí, ktorí už mali čas pochopiť, premyslieť a reflektovať, ako sa ich voľby premietli do života.

Kľukatá cesta ku šťastiu

Z rozprávok vieme, že cesta ku šťastiu býva kľukatá. Nevedie priamo, často sa stráca v lese, občas bolia nohy a človek si niekedy ani nie je istý, či ide správne. Práve v tom je však jej sila.

Vedie cez rozhodnutia, ktoré nie sú pohodlné. Cez skúsenosti, ktoré by sme si dobrovoľne nevybrali. Cez chvíle, keď zistíme, že svet sa neprispôsobí našim očakávaniam – a práve vtedy sa učíme meniť vlastné nastavenie, hľadať nové uhly pohľadu, objavovať ďalšie cesty a pritom nestratiť samých seba.

Vydláždená cesta možno vyzerá lákavo. Je rovná, pohodlná a bez blata. Ale ak po nej človek kráča príliš dlho, môže sa stať, že už nejde za niečím, ale len pokračuje. Plní, vykonáva, odškrtáva. Nehľadá, netvorí, nepýta sa.

A práve tak sa môže pohodlie nenápadne stať pascou. Človek síce napreduje, ale prestáva byť autorom vlastného smeru.

A to je možno jedna z najdôležitejších lekcií pre všetkých: život vo vlastných rukách sa nezačína tým, že odstránime všetky prekážky. Začína sa tým, že sa naučíme niektoré prekážky niesť, niektoré prekročiť a niektoré pochopiť ako súčasť vlastného dozrievania.

Profesijné zameranie Business Leadership na NEWTON University nechce študentom iba odovzdávať poznatky o leadershipu, stratégii či podnikavosti. Vytvára prostredie, v ktorom sa študenti učia premýšľať, rozhodovať, spolupracovať, reflektovať vlastnú skúsenosť a postupne preberať zodpovednosť za svoj osobný aj profesijný život.

Kvalita leadershipu sa nerodí z pohodlia, ale zo schopnosti stretnúť sa s realitou, uniesť ju a vedome na ňu odpovedať. To nie je skratka k jednoduchšiemu životu. To je príprava na život, ktorý chceme mať skutočne vo vlastných rukách.