Psychologické bezpečie nie je o „pohode“, ale o odvážnej kultúre a výsledkoch

NEWTON University opäť ožila medzinárodnými stretnutiami. V rámci tohtoročného International Weeku rezonovala téma psychologického bezpečia. Prečo je tento koncept kľúčom k inováciám a prečo by lídri mali vítať chyby ako cenné dáta? Odpovedali Barbora Bělová a Simona Dosedělová.

Psychologické bezpečie (PB) je často mylne zamieňané za milé prostredie, kde sú na seba všetci len dobrí. V skutočnosti ide o zdieľané presvedčenie členov tímu, že je bezpečné podstupovať interpersonálne riziko: pýtať sa, nesúhlasiť, priznať chybu alebo pomenovať problém bez strachu z poníženia či trestu.

Tam, kde ľudia mlčia, vzniká „informačná slepota“. Chyby sa skrývajú, riziká sa nehlásia a rozhodnutia sa robia s neúplnými dátami. O tom, ako toto bezpečie budovať nielen v akademickom prostredí, hovorili lektorky workshopu Barbora Bělová a Simona Dosedělová.

Čo si pod pojmom psychologické bezpečie vlastne predstaviť a prečo o ňom v spoločnosti hovoriť?

Bára: Je to zdieľané presvedčenie, že tím je „bezpečný“ a môžem si dovoliť byť v ňom maximálne otvorený – vystupovať s odvahou. V dnešnom zložitom svete je to kľúčový predpoklad pre učenie, inovácie a včasné hlásenie chýb. Bez neho ľudia namiesto práce na spoločnom cieli investujú energiu do toho, že sa musia brániť. Predstavte si, že vás kolega na schôdzi rázne preruší: „To je blbosť.“ Budete mať chuť sa nabudúce ozvať?

Sim: Psychologické bezpečie je pre mňa známkou kvality sociálneho prostredia. Zásadne ovplyvňuje, či sa ľudia v skupinách pohybujú s dôverou, alebo či radšej mlčia a prispôsobujú sa. Na workshope sa nám to prepojilo s pojmami autenticita a integrita. Autenticita neznamená „hovorím všetko, čo mi napadne“, ale schopnosť byť skutočný v rámci spoločenských noriem. Integrita zasa odkazuje na to, že človek môže byť verný svojim hodnotám aj pod tlakom: dokáže povedať „toto je už za hranou“ bez toho, aby musel poprieť sám seba.

Považujete psychologické bezpečie za základný kameň moderného akademického prostredia?

Bára: Áno, pretože v akademickom prostredí je cieľom rozvoj kritického myslenia. To predpokladá, že študenti aj akademici môžu otvorene hovoriť a prinášať odlišné pohľady. Psychologické bezpečie podporuje inklúziu, pocit súnáležitosti a ochotu podstupovať intelektuálne riziko.

Sim: Áno, pretože v akademickom prostredí existuje hneď niekoľko podmienok, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť obranných stratégií. Je to reputačné riziko (chyba môže byť vnímaná ako nekompetencia), asymetria moci (tituly, seniorita) a výkonovo-evaluačný tlak. Preto je dôležité chápať PB ako súčasť systému riadenia – v stratégii, pri zmenách aj incidentoch.

foto: Barbora Bělová

Čo môže urobiť líder alebo pedagóg pre to, aby sa ľudia v jeho tíme prestali báť robiť chyby?

Sim: Sám môže reagovať na chybu ako na dáta pre učenie, nie ako na dôkaz nekompetentnosti. Keď niekto urobí chybu, pedagóg ju zarámuje otázkami: "Čo sa stalo? Čo nám to hovorí o procese? Čo nabudúce urobíme inak?" Tým znižuje hrozbu a snahu chybu schovať.

Bára: Líder by mal byť „role model“, mal by byť schopný ukázať zraniteľnosť a ľudskosť. Zároveň by mal mať jasný „code of conduct“ – kódex správania. Psychologické bezpečie nie je o tom, že nám všetkým bude dobre, ale o tom, že sa môžem rozvíjať v prostredí, ktoré ma neohrozuje.

Aký je rozdiel medzi tým, keď sa študent cíti v bezpečí, a tým, keď je v „učacej sa zóne“, ktorá vyžaduje vysoký výkon?

Bára: Študent v bezpečí má pocit prijatia a dôveru v skupinu. Clarkov model to popisuje vo fázach: od inklúzie cez učenie až po zpochybňovanie status quo. „Učiaca sa zóna“ (podľa Amy Edmondson) kombinuje toto bezpečie s vysokou náročnosťou. Študenti sú vyzývaní k výkonu a dostávajú náročnú spätnú väzbu, ale vedia, že sa im nikto nebude vysmievať.

Sim: V učiacej sa zóne sú chyby očakávaným zdrojom informácií. V zóne výkonu (napr. pri operácii) je cieľom podať najlepší výkon a minimalizovať odchýlky. Ale aj tam je PB kľúčové – lekár musí vedieť, že môže povedať „stop, nie som si istý“, čím vnesie bezpečie aj do náročnej situácie.

10 indikátorov psychologického bezpečia

• Vysoké psychologické bezpečia: Otázky, konštruktívny nesúhlas, zdieľanie názorov, žiadosť o pomoc, konštruktívny feedback, rešpekt k priestoru v hovore.
• Nízke psychologické bezpečia: Mlčanie, prikyvovanie (konformita), skrývanie chýb, úniky z meetingov, pasívna agresivita, „ja to zvládnem“ ako obrana, vyčerpanie.

foto: Simona Dosedělová

Prečo je pre medzinárodné tímy kriticky dôležité budovať dôveru?

Bára: V medzinárodných tímoch sa stretávajú rôzne kultúry a jazyky, čo zvyšuje riziko nedorozumenia a izolácie. PB stojí na dôvere, rešpekte k inakosti a zvedavosti. Keď sa cítim rešpektovaná, znižuje sa stres a predchádzam riziku vyhorenia alebo „quiet quittingu“.

Sim: Kultúrne rozdiely zvyšujú riziko domnienok. Bez dôvery ľudia radšej mlčia a strážia si reputáciu. Dôvera naopak vytvára priestor pre vyjasňovanie potrieb a žiadosti o pomoc.

Akú jednu vec by si mali účastníci workshopu odniesť?

Sim: Chcela by som, aby si odniesli naladenie, nie súbor techník. PB je vlastnosť klímy, ktorá vzniká z predvídateľných, opakovaných skúseností dôvery a rešpektu. Naše každodenné drobné činy – ako reagujeme na chybu či nesúhlas – ho posilňujú.

Bára: Že aj keď robím to najlepšie, čo viem, môžem urobiť chybu a poučiť sa z nej. A že rozdielne názory nemusia prerásť do konfliktov, ale do inovácií, keď hľadáme cestu spoločne.