Zaujímavé zrkadlo tejto téme nastavujú myšlienky etnológa, spisovateľa a publicistu Mnislava Zeleného-Atapany, ktorý sa dlhodobo venuje životu indiánskych kmeňov Amazónie a desiatky rokov za nimi jazdí do Južnej Ameriky. Jeho skúsenosť nie je turistická ani romantická. Je to skúsenosť človeka, ktorý sa opakovane stretával s iným spôsobom života, iným poňatím slobody, staroby, rituálov, bolesti i zodpovednosti. A práve jeho myšlienky nútia premýšľať. Nie preto, že by sme mali začať napodobňovať život indiánskych kmeňov. To by bolo naivné a vlastne aj neúctivé. Ale preto, že nám ukazujú, ako veľmi sme si zvykli na svet, v ktorom sa prekážky odstraňujú skôr, než sa s nimi človek vôbec stretne. Ako často zametáme cestu deťom, študentom, mladým ľuďom – a potom sa divíme, že prvý väčší kameň na ceste pôsobí ako katastrofa.
Pohodlie nie je problém. Problém je, keď sa stane cieľom
Moderná spoločnosť vie mnoho vecí zjednodušiť. A vďaka tomu žijeme dlhšie, bezpečnejšie a pohodlnejšie. To nie je málo. Lenže pohodlie má jednu nenápadnú pascu: keď sa z neho stane hlavná hodnota, začneme považovať každé nepohodlie za chybu systému.
Čakanie je problém. Námaha je problém. Neistota je problém. Neúspech je problém. Kritika je problém. Ticho je problém. Všetko je problém.
Výchova a vzdelávanie sa potom často meňa na dobre mienenú ochrannú bublinu. Študenta chceme motivovať, podporovať, povzbudzovať. To je v poriadku. Ale ak mu súčasne nedáme možnosť zažiť náročnosť, zodpovednosť a dôsledky vlastného rozhodovania, pripravujeme ho skôr na komfortné prezentácie než na skutočný život.
Keď prekážka nie je chyba systému
Jedna z myšlienok Mnislava Zeleného-Atapany je, že dieťa nemá byť vychovávané tak, aby nikdy nezakoplo. Má byť pripravované na život taký, aký skutočne je – niekedy lákavý, niekedy nečakaný, niekedy tvrdší, niekedy komplikovanejší. Nejde o obhajobu tvrdosti, necitlivosti alebo zbytočnej bolesti. Ide skôr o pripomenutie, že niektoré schopnosti sa jednoducho nerozvíjajú v dokonale chránenom prostredí. Potrebujú skúsenosť, primeranú záťaž a možnosť stretnúť sa s realitou takou, aká v danom okamihu je.
Odolnosť sa nedá plne pochopiť z prednášok a prezentácií. Zodpovednosť sa nedá natrénovať len v bezpečnej debate. Sebadôvera nevzniká z pochvaly, ale zo skúsenosti: niečo bolo ťažké, nevedel som si rady, urobil som chybu, ale zostal som stáť a išiel som ďalej. To je pre prípravu mladých ľudí, potenciálnych lídrov, zásadné. Ak má študent raz viesť ľudí, projekty alebo vlastné podnikanie, potrebuje sa učiť nie len analytické nástroje, stratégiu a komunikáciu. Potrebuje sa učiť rozvíjať aj vnútornú stabilitu, schopnosť uniesť frustráciu, pracovať s neistotou a vydržať moment, keď sa veci nevyvíjajú podľa plánu.
A práve tu sa otvára ďalšia téma dnešnej doby: prostredie, v ktorom je veľa podnetov okamžitých, rýchlych a ľahko dostupných. Sociálne siete nám ponúkajú rýchlu odmenu, krátke dopamínové záblesky pozornosti, uznania alebo rozptýlenia. Lenže čím viac si zvykáme na okamžité uspokojenie, tým horšie niekedy znášame pomalosť, ticho, čakanie, frustráciu alebo obyčajnú námahu. K tomu sa pridáva paradox digitálnej prepojenosti: sme neustále online, ale často menej skutočne spolu. Ubúda fyzických stretnutí, spoločného prežívania, prirodzeného trenia i obyčajnej skúsenosti byť s druhými tvárou v tvár. A práve v týchto situáciách sa pritom rodí sociálna odolnosť, empatia, schopnosť dohodnúť sa, ustáť konflikt a niesť zodpovednosť nie len za seba, ale aj za vzťahy a tím.
Rituály nie sú prežitok. Sú kotva
Ďalšia myšlienka Zeleného-Atapany sa týka rituálov. V západnej spoločnosti ich často vnímame ako niečo archaické, možno trochu exotické, možno zbytočné. Lenže rituál nemusí znamenať zložitý obrad. Rituál je opakovanie, ktorému dáme význam. Niečo, čo nás drží v rytme a pripomína nám, kým sme a kam patríme.
V živote mladého človeka má rituál obrovskú hodnotu. Pomáha označiť prechod. Už nie som len pasívny účastník. Už nie som len ten, kto čaká na zadanie. Prijímam rolu. Prijímam zodpovednosť. Vstupujem do priestoru, kde sa odo mňa niečo očakáva.
Práve preto majú vo vzdelávaní zmysel okamihy, ktoré možno vnímať ako iniciačné, prechodové alebo uzatváracie. Študent potrebuje cítiť a prežiť: tu sa niečo uzatvára, tu sa niečo potvrdzuje, tu už nejde len o splnenie úlohy, ale o môj vlastný posun. Napríklad Business Leadership Fórum, slávnostné uzavretie každého ročníka štúdia profesijného programu Business Leadership, v tomto zmysle nie je len ďalšou akciou v harmonograme. Je rituálom uznania práce, odvahy a vývoja. Miestom, kde študent pomenuje, čo sa naučil, čo s ním skúsenosť urobila a aký ďalší krok si z nej berie do života. V pravom slova zmysle ide o moderný prechodový rituál.
Úcta k starším ako úcta ku skúsenosti
Zelený-Atapana pripomína aj tému staroby. V našej kultúre často obdivujeme mladosť, výkon, rýchlosť a schopnosť byť neustále „aktuálny“. Starí ľudia bývajú niekedy vnímaní ako tí, ktorí už nie sú dosť pružní, dosť výkonní, dosť digitálni. Lenže v tradičných kultúrach môže staroba znamenať niečo úplne iné: dôkaz, že človek prešiel životom, prežil jeho nástrahy a nesie skúsenosť, ktorú nemožno stiahnuť ako aplikáciu.
Toto je dôležitá myšlienka aj pre leadership. Mladý človek potrebuje odvahu, energiu a chuť meniť svet. Ale ak nemá kontakt so skúsenosťou tých, ktorí už niečo prežili, ľahko zamení rýchlosť a sebavedomie za múdrosť a kompetenciu. Úcta k starším neznamená nekriticky preberať ich názory ani zahodiť ich skúsenosť len preto, že nevyzerá moderne. Znamená učiť sa z príbehov, chýb, rozhodnutí a životných ciest ľudí, ktorí už mali čas spoznať, premýšľať a reflektovať, ako sa ich voľby premietli do života.
Klikatá cesta ku šťastiu
Z rozprávok vieme, že cesta ku šťastiu býva klikatá. Nevedie priamo, často sa stráca v lese, občas bolia nohy a niekedy človek ani presne nevie, či ide správne. Práve v tom je ale jej sila. Vedie cez rozhodnutia, ktoré nie sú pohodlné. Cez skúsenosti, ktoré by sme si dobrovoľne nevybrali. Cez chvíle, keď zistíme, že svet sa neprispôsobí našim očakávaniam – a práve vtedy sa učíme meniť vlastné nastavenie, hľadať nové uhly pohľadu, objavovať ďalšie cesty a pritom nezstratiť sami seba.
Vydláždená cesta možno vyzerá lákavo. Je rovná, pohodlná a bez blata. Ale ak po nej človek ide príliš dlho, môže sa stať, že už nejde za niečím, ale len pokračuje. Plní, vykonáva, odškrtáva. Nehľadá, netvorí, neptá sa. A práve tým sa z pohodlia môže nenápadne stať pasca. Človek síce postupuje vpred, ale prestáva byť autorom vlastného smeru.
A to je možno jedna z najdôležitejších lekcií pre všetkých: život vo vlastných rukách nezačína tým, že odstránime všetky prekážky. Začína tým, že sa naučíme niektoré prekážky niesť, niektoré prekročiť a niektoré pochopiť ako súčasť vlastného zrenia.
Profesijné zameranie Business Leadership na NEWTON University nechce študentom iba odovzdávať znalosti o lídershipe, stratégii alebo podnikavosti. Vytvára prostredie, v ktorom sa študenti učia premýšľať, rozhodovať, spolupracovať, reflektovať vlastnú skúsenosť a postupne preberať zodpovednosť za svoj osobný aj profesijný život.
Kvalita lídershipu sa nerodí z pohodlia, ale zo schopnosti stretnúť sa s realitou, uniesť ju a vedome na ňu odpovedať. To nie je skratka ku ľahšiemu životu. To je príprava na život, ktorý chceme žiť.
