Jiří Koleňák: Volám sa Jiří Koleňák a vítam vás pri podcaste Úspěšní, kde rozoberáme princípy, návyky a metódy, ktoré z mojich hostí robia úspešných ľudí. Mojím dnešným hosťom je Pavel Francouz. Pavel je bývalý český hokejový brankár, ktorý sa preslávil nielen skvelými reflexmi a rýchlosťou, ale aj obrovskou húževnatosťou a odhodlaním. S hokejom začínal v Plzni, odkiaľ sa cez mládežnícke kategórie prepracoval medzi profesionálov. Po úspechoch v českej extralige zamieril do KHL a kľúčový míľnik jeho kariéry prišiel s prestupom do NHL, kde si splnil dream a stal sa brankárom Colorado Avalanche. Okrem hokeja sa Pavel predstavil aj v úlohe televízneho experta na majstrovstvách sveta a po skončení aktívnej kariéry sa plánuje naďalej venovať športu. Ahoj Pavel, vitaj v podcaste.
Pavel Francouz: Ahoj Jirko, ďakujem veľmi pekne za pozvanie.
Jiří Koleňák: Pavel, čo ti v posledných dňoch urobilo najväčšiu radosť?
Pavel Francouz: Nemusím chodiť ďaleko. Včera sme sa po dlhom čase stretli so sestrou a jej rodinou. Dlho sme to plánovali, no stále bolo niektoré z detí choré. Šli sme spolu na halloweensku akciu a najväčšiu radosť mi spravilo, ako si moja dcéra a jej bratanec okamžite rozumeli a hrali sa.
Jiří Koleňák: Rodina je obrovským zdrojom radosti.
Pavel Francouz: Presne tak.
Jiří Koleňák: Vráťme sa na začiatok tvojej kariéry. Ako vyzeralo tvoje prvé stretnutie s hokejom a čo ťa k nemu priviedlo?
Pavel Francouz: Najväčším lákadlom boli úspechy českého národného tímu na prelome tisícročí – či už Nagano 1998 alebo zlaté majstrovstvá sveta v roku 1996 vo Viedni. Doma som mal kazetu z Viedne a pozeral som ju takmer každý deň.
Jiří Koleňák: Na to si spomínam aj ja, rok 1996 bol mimoriadny. Kapitánom bol Robert Reichel. Boli úžasné sledovať, ako sa tím dokázal zomknúť a vybičovať k skvelým výkonom. Prečo si sa rozhodol stať sa brankárom?
Pavel Francouz: Mal som to v sebe od detstva. Bol som veľmi aktívne dieťa, tak mi učiteľky v škôlke odporučili športy. Vyskúšal som futbal, hokej, pozemný hokej, karate aj gymnastiku. Pri kolektívnych športoch som však inštinktívne ostával vzadu, aby som v prípade chyby kryl tímu chrbát. Keď som začal s hokejom, bol som najprv obrancom, no stále som sa motal pri brankárovi. Raz som si vyskúšal výstroj, šiel do bránky a už som z nej neodišiel.
Jiří Koleňák: Kde si začínal s hokejom?
Pavel Francouz: V Plzni, keď som mal takmer sedem rokov. Predtým som hral hokejbal na ulici alebo hokej na zamrznutom rybníku. Kamarát zo družiny spomenul, že chodí na zimný štadión, tak som poprosil otca, aby ma tam vzal. Mal som len prilbu, lyžiarske rukavice, korčule a hokejku. Otec mi kúpil hokejové rukavice, poslal ma na ľad a bol som v siedmom nebi.
Jiří Koleňák: Bola tvoja cesta mládežníckymi kategóriami plynulá, alebo si musel o svoje miesto bojovať?
Pavel Francouz: V žiackych rokoch to bola čistá zábava. Vtedy sa to s deťmi tak neprežívalo ako dnes. Rodičia neboli športovci, takže boli radi, že niečo robím, no netlačili na mňa. Nebol som vyčnievajúci talent, bol som priemer, ale hokej ma neskutočne bavil. Moja kariéra sa začala rysovať až v doraste a juniorke pri štartoch za mládežnícke reprezentácie. V 18 rochách som sa dostal do A-tímu Plzne. Po skvelej prvej sezóne však druhá nevyšla podľa predstáv. Odišiel som do druhej najvyššej súťaže do Ústí nad Labem, aby som chytal, získal prax a mentálne dospel.
Jiří Koleňák: Bol si v doraste veľmi súťaživý?
Pavel Francouz: Áno. Rovnako ako zmysel pre zodpovednosť, aj súťaživosť som mal v sebe prirodzene zakódovanú. Ako malý chlapec som chcel všetko vyhrať a byť prvý.
Jiří Koleňák: Kde si čerpal motiváciu do tvrdého tréningu?
Pavel Francouz: V detstve to bola bezhraničná láska k športu – žil som hokejom 24/7. Neskôr pri prechode k mužom prišla motivácia z pocitu, že profesionálny hokej je na dosah a oplatí sa pridať.
Jiří Koleňák: Mal si v detstve brankársky vzor?
Pavel Francouz: Dominika Hašeka. Po Nagane bol pre našu krajinu polobohom. Mal som ho na plakátoch a sníval som o olympiáde či NHL. Neskôr sa mi veľmi páčil Tomáš Vokoun, u ktorého som obdivoval najmä jeho osobnosť.
Jiří Koleňák: Čím by si bol, keby si sa nestal hokejovým brankárom?
Pavel Francouz: Dobrá otázka. Keď som sa z Ústí nad Labem vrátil do extraligy v Litvínove, mal som niečo vyše 20 rokov. Podpísal som dobrú zmluvu, no chcel som mať plán B. Začal som si robiť pilotnú licenciu, ktorú som úspešne dokončil. Pár rokov som lietal a užíval si pohľad zhora. Keby hokej nevyšiel, možno by som dnes lietal ako komerčný pilot.
Jiří Koleňák: Aké boli kľúčové míľniky tvojej cesty z českej extraligy až do NHL?
Pavel Francouz: Najdôležitejšia bola láska k hokeju a odhodlanie prekonávať prekážky. Zásadný moment prišiel pri rozhodovaní o odchode z KHL. V Rusku som mal vybudované meno a lukratívnu ponuku zo SKA Petrohrad. Rozhodol som sa ju neprijať a išiel som skúsiť šťastie do Ameriky, hoci som prvú sezónu musel začať na farme v AHL.
Jiří Koleňák: Čo ťa na tejto ceste najviac posilnilo?
Pavel Francouz: Moje pádov a neúspechy. Najhoršie okamihy ma naučili najviac a pripravili ma na neskorší vzostup.
Jiří Koleňák: Pomáhal ti v ťažkých chvíľach nejaký konkrétny princíp?
Pavel Francouz: Keď som bol v Rusku zranený a zažíval nezdary, našiel som citát pripisovaný Warrenovi Buffettovi: „Pamätaj, že najhoršie chvíle tvojho života často smerujú k tým úplne najlepším.“ Uložil som si ho do telefónu a často sa k nemu vracal. Keď som neskôr absolvoval operácie bedrových kĺbov, vedome som si hovoril, že po poklese na horskej dráhe príde opäť cesta nahor.
Jiří Koleňák: Aké to bolo postaviť sa po operácii kĺbov opäť na ľad?
Pavel Francouz: Po prebudení z narkózy v bolestiach som nedokázal v televízii sledovať ani hokejový zápas – pohyb brankára ma bolel aj zaňho. Vtedy som si nevedel predstaviť, že budem ešte chytat. No ako sa blížil návrat, obrovské nadšenie všetko prekonalo a bol to úžasný pocit, akoby som začínal nanovo.
Jiří Koleňák: Ako pracuješ s psychikou v krízových momentoch?
Pavel Francouz: Mentálna práca v 32 rochách bola úplne iná ako v dvadsiatke. Skúsenosti vás pretvárajú postupne. Opieral som sa o splnené sny a míľniky, ktoré mi v ťažkých chvíľach dodávali vnútornú istotu.
Jiří Koleňák: Bola NHL tvojím detským senom, alebo sa tento cieľ zformoval až neskôr?
Pavel Francouz: Oboje. Ako dieťa som mal plakáty brankárov z NHL, no postupne sa mi ten cieľ vzdialil, keďže som neprešiel draftom. Sústredil som sa na českú extraligu, reprezentáciu a KHL. Až po úspechoch v Rusku, olympiáde a majstrovstvách sveta som začal veriť, že NHL nie je tak ďaleko, a napokon sa to podarilo.
Jiří Koleňák: Čo ti dalo pôsobenie v národnom tíme?
Pavel Francouz: Reprezentovať svoju krajinu je výnimočný pocit. V jednom tíme sa stretnete s hráčmi, proti ktorým hráte celú sezónu. Hoci sa nám s reprezentáciou nepodarilo získať medailu a maximom bolo 4. miesto na olympiáde v Pchjongčchangu a majstrovstvách sveta, boli to skvelé zážitky.
Jiří Koleňák: Aké bolo sledovať a komentovať MS z pozície televízneho experta?
Pavel Francouz: Náročné, keďže s chalanmi som ešte pred rokom hral. Nechcel som byť prehnane kritický. Spolu s Kubom Voráčkom sme chceli priniesť pozitívny pohľad a uvedomoval som si obrovskú zodpovednosť pri prihováraní sa divákom pri obrazovkách.
Jiří Koleňák: Aký je rozdiel medzi domácou súťažou a závorím?
Pavel Francouz: NHL je najlepšia súťaž na svete, kde hrajú najlepší hokejisti planéty. Česká extraliga má však výbornú úroveň, ktorá neustále rastie.
Jiří Koleňák: Čo bolo najväčšou zmenou pri prechode do zámořia?
Pavel Francouz: Užšie klzisko, rýchlejší a priamočiarejší hokej s množstvom striel a clonenia pred bránkou. Tento štýl ma veľmi bavil. Zázemie, privátne lety a cestovanie po USA boli úžasnou skúsenosťou.
Jiří Koleňák: Ako prišlo rozhodnutie ukončiť kariéru?
Pavel Francouz: Rozhodnutie spravilo moje telo a ja som sa ho rozhodol prvýkrát v živote poslúchnuť. Zisk Stanleyho pohára s Coloradom bol mojím ultimátnym cieľom. Keď som ho zdvihol nad hlavu, uvedomil som si, že som dosiahol vrchol a telo už viac nezvládne.
Jiří Koleňák: Ako si to spracovával?
Pavel Francouz: Rozhodnutie som dlho zvažoval, kým som ho oznámil manželke, rodine a agentovi. Agent ma podporil s tým, že zdravie máme len jedno a život pokračuje aj po hokeji.
Jiří Koleňák: Čo ti kariéra brankára dala do osobného života?
Pavel Francouz: Rozvážnosť a zodpovednosť. Hokej ma formoval posledných 20 rokov, vďaka nemu som procestoval svet a získal skvelých priateľov.
Jiří Koleňák: Ako chceš tieto skúsenosti využiť v budúcnosti?
Pavel Francouz: Chcem sa venovať mentálnej príprave a pomáhať športovcom. S pokorou sa v tejto oblasti vzdelávam a spoznávam sám seba, čo považujem za kľúč k pomoci druhým.
Jiří Koleňák: Čo ťa zaujíma okrem športu?
Pavel Francouz: Sebarozvoj, psychológia a filozofia. Naposledy som čítal knihu Who We Are (Kto sme) o ľudskom vedomí a vesmíre.
Jiří Koleňák: Aký odkaz by si chcel zanechať v hokejovom svete?
Pavel Francouz: Môj príbeh ukazuje, že cesta na vrchol nemusí byť priama. V 21 rochách som chytal v druhej lige a napokon som získal Stanleyov pohár. Verím, že to môže byť inšpiráciou pre mladých hokejistov.
Jiří Koleňák: Akú radu by si dal mladým športovcom?
Pavel Francouz: Robte šport srdcom. Láska k hokeju je tá najväčšia hnaná sila, ktorá vás dokáže posunúť najďalej.
Jiří Koleňák: Pavel, ďakujem veľmi pekne za rozhovor.
Pavel Francouz: Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.
Jiří Koleňák: Ak ste dopozerali až sem, dajte odber, lajk a teším sa na vás pri ďalších inšpiratívnych hosťoch.
